Tu vám porozprávam čo sa stalo v jednú slnečnú nedeľu.
Bolo to niekedy v septembri 2006, keď bolo krásne slnečné počasie a my (ja a moja rodina) sme sa rozhodli, že pôjdeme na výlet do Vysokých Tatier, trošku sa poprechádzať a užiť si posledné slnečné a teplé dni.
Boli sme už všetci pripravení na odchod, ja a moja panička sme už boli v aute a práve sa chystal nastúpiť aj môj pániček. V aute sa vozím rada, pretože vtedy vždy ideme niekde na výlet. Už som sa nevedela dočkať, no chcela som sa ešte pred tým ísť vycikať a tak som vybehla z auta von. Prebehla som na druhú stranu cesty. Chcela som sa už vrátiť naspäť a tak som sa rozbehla. Nevšimla som si však, že sa práve po ceste rútil obrovskou rýchlosťou taxík. A v tom sa to stalo. Narazil do mňa a ja som sa dostala pod auto. Zadným kolesom prešiel rovno cez môj chrbátik. Pocítila som ukrutnú bolesť, no inštinkt mi kázal rýchlo odtiaľ utekať preč. Moja zadná nôžka ma vôbec neposlúchala a strašne bolela. Veľmi som plakala a bála sa. Ten taxík zmizol a ani nezastavil, či nepotrebujeme pomoc.
Moja panička okamžite ku mne pribehla a začala obzerať čo všetko sa mi stalo. Bola som síce veľmi vystrašená, no keď ma vzala do náruče, hneď mi bolo lepšie, aspoň trošičku. Ihneď sme nasadli do auta a utekali k veterinárovi. Bolo to hrozné prostredie, stôl bol taký ľadový a všade samé nové pachy. Pocítila som pichnutie , no tá nôžka ma bolela oveľa viac. O chvíľu som začala byť unavená a nevládala som sa ani pohnúť. Urobili mi RTG a potom doktor vyniesol ortieľ. Zlomenina krčku stehennej kosti. Nevedela som čo to znamená, no moja panička plakala a bola veľmi nešťastná. Doktor však povedal, že nôžka sa to dáva operovať, ale že nôžka sa zrastie aj bez toho, že budem behať, no hlavné bolo, že budem žiť. Vtedy som sa trošku upokojila a dostala som ešte nejaké lieky, aby ma to tak nebolelo. Išli sme domov a ja som prespala celý deň, ktorý mal byť taký krásny.
Všetci sa o mňa starali a trávili čo najviac času so mnou. Po niekoľkých dňoch mi už bolo trošku lepšie, no nôžka ma stále veľmi bolela, hlavne keď som sa chcela pohnúť alebo postaviť. Nemohla som sa ísť ani vycikať, tak som musela robiť potrebu pod seba, no panička ma vždy pekne poumývala, aby som bola čistučká. Pániček ma stále rozmaznával a dával mi samé dobroty, aby som sa čo najskôr uzdravila.
O mesiac ma však nôžka stále bolela a tak sme išli na kontrolu. Opäť RTG vyšetrenie a potom veterinár vyniesol ten ortieľ. Jeho hlas znel pokojne a upokojujúco, ale aj tak povedal tú vetu:
" Zlomenina sa vôbec nezrástla a bude nevyhnutná operácia. Bude nutné vyoperovať celý kĺb a miesto neho sa vytvorí nová chrupavka. Nôžka bude v poriadku a Meggie bude behať ako kedysi." Vôbec som tomu nerozumela a veľmi som sa bála. Všetci ma však upokojovali, bolo vidieť na ich tvárach, že mi to len pomôže. Lekár nám určil termín, kedy máme prísť.
Nastal ten deň a my sme prišli o niečo skôr. Chvíľu sme ešte čakali. Prišla po mňa taká milá teta a hovorila mi, aby som sa nebála, že všetko bude v poriadku. Pamätám si už len ako mi ostrihala nôžku a potom som zaspala. Keď som sa zobudila, mala som niečo na krku, akýsi golier či čo, no neviem prečo. Moja rodina si po mňa hneď prišla a ja som bola taká šťastná, že ich opäť vidím. No najviac som sa tešila z toho, že ma nôžka už bolela menej ako pred tým. Všetci sa usmievali a boli šťastní, že sú opäť so mnou a že mi je už lepšie. Vzali ma na ruky a spolu a šťastní, že všetko dobre dopadlo sme odišli domov.
Tu som čerstvo po operácii:
O dva týždne sme prišli na kontrolu a vybratie stehov. Štípalo to, no bola som strašne šťastná, že už nemusím mať ten golier. Len mi zavadzal. Lekár ma prezrel a povedal, že všetko bude v poriadku a že o niekoľko týždňov budem behať ako kedysi.
A mal pravdu. Dnes ubehlo od osudného dňa už niekoľko mesiacov a ja si už na tú nehodu takmer ani nespomeniem. Len sa niekedy zľaknem, keď počujem pískanie bŕzd a hneď sa obzerám, kde je to nepodarené auto.
Som veľmi šťastná, že ma moja rodina neopustila a že urobili všetko preto, aby som sa uzdravila. Ja im to všetko vynahradím svojou láskou. Keby som im to mohla povedať ako veľmi ich ľúbim, no môžem sa na nich iba takto pozerať: