Ako Meggie prišla k nám
Bola to jedna slnečná júlová sobota, kedy sme ráno nasadli aj s naším kamarátom do auta a vyrazili na „výpravu“, išli sme si po našich psov. Preto hovorím, že po psov, lebo aj ten známy si išiel po šteniatko labradora, ktorý sa volal Akim. My sme si šli pôvodne po nášho bradáčika , ktorému sme chceli dať meno Fester. Cesta prebiehala v pohode, slniečko nám krásne svietilo a všetci sme boli plní očakávania a nedočkavosti, kedy už konečne budeme držať to svoje živé stvorenie, ktoré sa na vás pozerá tými svojimi očičkami a má vás rado, hoci vás nepozná.
Asi okolo desiatej hodiny sme dorazili na miesto stretnutia, odkiaľ sme šli k tým maličkým štekajúcim guličkám. Na dvore boli dve fenky, jedna malá a druhá stredná bradáčka. Obidve mali svoje šteniatka, tie stredné boli o niečo mladšie, ešte potrebovali svoju maminu na niekoľko týždňov. Tie väčšie chumáče nás hlasno privítali, no o chvíľočku už sme boli priatelia. Pôvodne sme chceli psíka, ktorý sa mal volať Fester, no len čo sme prišli, tak si na moje nohy hneď sadla malá čierna guľka a už sa nepohla. Ako sa hovorí, nielen človek si vyberá psa, ale aj pes si vyberá človeka (aspoň pokiaľ má možnosť). Tá fenočka bola na mne ako prilepená, celú ma pooblizovala a túlila sa ku mne akoby som ju mala pred niečím zachrániť. Každý myslím chápe, že sa jej naozaj nedalo odolať. Bola neskutočne krásna a čierna ako čert. Netušili sme, že z nej naozaj aj čertisko vyrastie. No a nakoniec z Festra bola Meggie. Teda do večerného príchodu domov to bola iba „hej Ty, poď sem, ...“, pretože meno pre fenku sme nemali vymyslené. Nakoniec po dlhom rozmýšľaní a dohadovaní sa vyhralo meno Meggie.
Okolo poludnia nás čakalo ďalšie stretnutie a Akim. Bolo to nádherné 3-mesačné šteniatko čierneho labradora. Spočiatku sa nás veľmi bál, no neskôr sa osmelil a keď zbadal Meggie, hneď bolo dobre.
Cesta domov prebiehala veľmi dobre, havinkovia boli síce trošíčku vystrašení, pretože v aute sa ešte neviezli, no len čo sme si urobili prestávku a vypustili ich von, hneď ožili.
Keď sme prišli konečne domov, na Meggie už čakali hračky, peliešok a misky. Okamžite pochodila celý byt, všetko oňuchávala a samozrejme nezabudla každých
Meggie ihneď „ovládla“ našu domácnosť, vniesla nám do nášho uponáhľaného života toľko lásky, nehy a vďačnosti. Ona je naše slniečko, naše zlatíčko, ktoré síce občas vystrkuje čertovské rožky, no bez nej by sme si už nevedeli predstaviť ani jeden deň. Nič na svete sa nevyrovná tomu ako keď prídete domov a váš psík vás celý bez seba víta, šťastný ako blcha, že ste už tu a s ním. Miluje vás nadovšetko a zmyslom jeho života ste vy. Je to nádherný pohľad, keď váš havino spokojne spí, v kľude si pochrapkáva (teda niekedy doslova chrápe) a keď sa k vám pritúli. Pes vám oblíže ruku, aj keď ho už udrela, pretože vás nadovšetko miluje.
Komentáře
Přehled komentářů
pekny pribeh!! a aj Meggie je zlatá fešanda.. aj mi máme bradača ale stredneho
Pekné
(Rickye, 2. 4. 2009 19:35)Ozaj pekná stránka a tento skutočný príbeh sa mi veľmi páči. Maggie je fešanda. Doma máme takisto malého bradáča a podobá sa na Maggie má aj také ušká:) Tak nech sa vám s Maggie darí. AHOJTE
pekne
(Kaja, 3. 12. 2010 20:03)